Aj anjeli občas vystrkujú rožky
AJ ANJELI OBČAS VYSTRKUJÚ ROŽKY
Už prvý školský deň našich štvrtákov sa niesol v znamení dobrej nálady, a tak to pokračovalo aj ďalej. Každý bol iný, každý svojský. Nie je to tak dávno, keď ako „malí“ prváci sedkali za zatvorenými dverami triedy a ostatní si ich prišli obzrieť ako čerstvé mäsko v mraziacom boxe… a už sú to 4 roky. Dnes už dospeli, hrdo sa prechádzajú po škole, lebo vedia, že práve oni sú autoritami. Sú tí najstarší zo študentov, tí, ktorí už vedia, ako treba plnohodnotne prežiť štyri roky na gympli, teda skôr ako ich prežili.
Opísať štvrtákov nie je jednoduché. Kto nezažil, nepochopí, lebo medzi toľkými ľuďmi sa toho nájde mnoho. Triedy tvoria filozofi, ktorí rozoberú aj to, čo sa nedá a už to potom nedajú dokopy, zabávači, ktorí nedopustia, aby sa nejaká hodina zaobišla bez výbuchov smiechu. Športovci, ktorí robia s loptami hotové zázraky alebo recitátori, ktorí vyrážajú svojimi výkonmi dych. Tanečníci, po vystúpeniach ktorých ostanú len otvorené ústa a zimomriavky po celom tele, ba aj hudobníci, ktorí vám zahrajú všetko na gitare či iný hudobný nástroj… alebo aj na nervy. Na prvej strane ich kroniky by mohol svietiť nápis AJ ANJELI OBČAS VYSTRKUJÚ ROŽKY, čo je jedna z viet, ktorá ich dokonale vystihuje.
No ale poďme pekne od začiatku. Ešte ako prváčikovia boli vystrašení z očakávaní niektorých profesorov. Prvou veľkou akciou pre nich mal byť lyžiarsky, avšak spoznávanie sa so snehom a spomienky na (ne)úspešných lyžiarov sa nekonali z dôvodu zlého načasovania počasia.
V „druháku“ už boli smelší, prejavila sa prvýkrát ich kreativita úplne perfektnými imatrikulačkami, ktoré sme poňali v duchu vodníkov a celá príprava ich ako kolektív znova viac zocelila. Nemôžem zabudnúť ani na vianočné akcie, kde vždy prispeli neodolateľnými vystúpeniami.
Ani sa nenazdali a zrazu boli tretiaci. O rok starší, o rok skúsenejší, o rok iní. Medzi tie najlepšie zážitky z tretieho ročníka patrí samozrejme Kurz ochrany človeka a prírody na Šírave. Naučili sa mnoho dôležitých vecí, napríklad ako sa strieľa zo vzduchoviek, ako podávať správne prvú pomoc, ako spolupracovať a ako si navzájom pomôcť. Ich bezkonkurenčná kreativita počas štyroch rokov pôsobenia v našom gymnáziu sa prejavovala v každom smere. Za tie štyri roky sa z nich stali priatelia, podržali sa navzájom a keď niekomu zazvonil mobil, vždy sa našiel ktosi v triede, kto zakašlal, len aby to profáci nezačuli. Boli si oporou, pomohli si a kráčali deň po dni s úsmevom na tvári, a aj keď boli ťažké dni, aj keď mali problémy, či už so známkami alebo osobné, vždy sa tešili do školy. Nie že by ich lákalo učenie, ale vedeli, že v kruhu priateľov a spolužiakov im bude fajn a každá rana na srdci sa ľahšie vylieči. Boli si bútľavými vŕbami a aj v tých najťažších chvíľach bojovali, nikdy sa nevzdali.
Ani sa nenazdali a zrazu boli tretiaci. O rok starší, o rok skúsenejší, o rok iní. Medzi tie najlepšie zážitky z tretieho ročníka patrí samozrejme Kurz ochrany človeka a prírody na Šírave. Naučili sa mnoho dôležitých vecí, napríklad ako sa strieľa zo vzduchoviek, ako podávať správne prvú pomoc, ako spolupracovať a ako si navzájom pomôcť. Ich bezkonkurenčná kreativita počas štyroch rokov pôsobenia v našom gymnáziu sa prejavovala v každom smere. Za tie štyri roky sa z nich stali priatelia, podržali sa navzájom a keď niekomu zazvonil mobil, vždy sa našiel ktosi v triede, kto zakašlal, len aby to profáci nezačuli. Boli si oporou, pomohli si a kráčali deň po dni s úsmevom na tvári, a aj keď boli ťažké dni, aj keď mali problémy, či už so známkami alebo osobné, vždy sa tešili do školy. Nie že by ich lákalo učenie, ale vedeli, že v kruhu priateľov a spolužiakov im bude fajn a každá rana na srdci sa ľahšie vylieči. Boli si bútľavými vŕbami a aj v tých najťažších chvíľach bojovali, nikdy sa nevzdali.
Zadosťučinením za všetky ťažké chvíle určite bola stužková, ktorá sa zapíše do najkrajších, najzábavnejších, najúžasnejších zážitkov v ich životoch. Na okamih, ako tam vyfešákovaní stáli a sami seba sa pýtali: „Kto si?“, na okamih, ako spolu spievali „Aj tak sme stále frajeri“ a mysľou im prebehli možno aj všetky štyri ročníky, ako sa ten posledný nenávratne blíži ku koncu, na stužkovanie, slzy v očiach rodičov z dojatia, a na vynikajúci program sa jednoducho zabudnúť nedá. Ako sami priznali, okrem skúšky dospelosti to bola aj skúška improvizácie, ktorú zvládli na výbornú.
Za celé pôsobenie na gympli si obľúbili mnoho profesorov, najviac zážitkov však s nimi prežili triedne profesorky, bez ktorých by to nebolo ono. Niekto by o nich možno povedal, že „čím ďalej, tým viac… sa neučili.“ A čo by sme im odkázali do budúcnosti ? Aby zostali takí, akí sú (až na malé korekcie), potom bude všetko v najlepšom poriadku. A čo na nich hovoria ich triedne profesorky? Samozrejme, len to najlepšie. V príhovore na stužkovej odzneli nádherné slová práve z ich úst. Aj profesorkám ostanú na nich pekné spomienky a určite im želajú, aby uchopili každú životnú príležitosť do svojich rúk, aby boli zdraví a šťastní. Veď človek môže byť šťastný len vtedy, keď môže povedať, že vložil dušu do práce a dokončil ju tak, ako najlepšie vedel.
Naši štvrtáci nás opustili posledným zazvonením zvončeka, keď poslednýkrát prekročili prah školy. Odohralo sa to 7. mája. Lúčenie, príhovory, smiech, slzy, ticho. Asi takáto je bilancia toho, o čom bola rozlúčka s maturantmi. Samozrejme, predchádzala jej návšteva vyzdobených tried, na ktoré sme si aj my vyliali nejednu kvapku svojej fantázie a kreativity.
Ceremónia sa začala rozbitím džbánu tretiakmi, poprianím šťastia a samozrejme lúčením v triedach s občas falošnými speváckymi výkonmi. Vygradovalo to zoskupením všetkých študentov a profesorov v telocvični našej školy, postupne prichádzali štvrtáci so svojimi naozaj originálnymi tablami. Priebeh samotnej rozlúčky bol nezvyčajne zvyčajný. Sprevádzalo ho, samozrejme, aj oceňovanie maturantov za dosiahnuté úspechy, zaznelo mierne atypické a svojské podanie študentskej hymny Gaudeamus igitur a nechýbalo ani prevzatie tradičnej kroniky od kráľovského páru nášho gymnázia.
Pri príhovore pána riaditeľa vyhŕkli mnohým do očí slzy a my sme v tej chvíli spozorneli, lebo sme si uvedomili, že stredná škola ponúka naozaj najlepšie roky života a že aj my budeme onedlho stáť pred všetkými.
Štvrtáci. Tak pokojné triedy, aké naši profesori asi ani nezažili. Prišli sem už ako oťukaní školáci a pomerne rýchlo sa aklimatizovali. Nedalo sa hovoriť o žiadnych malých prváčikoch, ktorí by nevedeli, o čom život i škola je. Pravdou však stále ostáva, že nejednu prestávku sme polemizovali nad tým, či vôbec niekto tú triedu obýva. Z presvedčenia, že štvrtáci sú najpokojnejšou triedou na škole, ma občas vyviedli ich triedne profesorky. A ako by som ich charakterizovala niekoľkými slovami? Zaujímaví a veľmi rôznorodí. Medzi jednotlivcami sú tam veľké rozdiely. Na jednej strane sú tí zodpovední, usilovní a na druhej sú tí, ktorí si ešte žijú svoj svet na úrovni žiakov z 1. stupňa základnej školy.
Nie všetci maturanti však ostali úplne odolní voči vonkajšiemu dianiu na škole. Na čele s ich predsedníčkami, ktoré pozná azda každý, pripravili pre študentov nejednu vydarenú akciu. No oni sami toho tiež zažili mnoho. Priam by sa dalo povedať, že spolu videli kus sveta. No a nakoniec mi nedá nespomenúť vetu :,,Pani profesorka, ja to neviem, dajte mi päťku,“ ktorá občas vedela priviesť profesorov do šialenstva. Ale samozrejme, dialo sa to len v ojedinelých prípadoch. Naozaj budú v škole veľmi chýbať, a to nielen pani profesorke Mgr. Onačilovej a Mgr. Daňovej.
Ako už všetci vieme, v každej škole príde ten čas, keď ju navštívime naposledy. Svojich spolužiakov, ako aj profesorov, riaditeľa alebo riaditeľku, či školníka a upratovačky uvidíme poslednýkrát. Deň, keď naposledy sadneme na našu „prenajatú“ stoličku pri lavici, za ktorou sme sedávali pár rokov deň čo deň, písali na nej písomky a pomocné ťaháky, raz predsa len nastane. Mnoho teenagerov sa snáď neteší na nič iné viac ako na deň, keď sa rozlúči s týmito vecami a osobami. Častokrát však zabúdajú na to, že v budúcnosti za múrmi škôl ich čaká ťažší život, v ktorom budú musieť každé ráno vstávať do roboty, aby zarobili peniaze a uživili rodinu. Možno až príliš neskoro si niektorí z nich uvedomujú, že svojich spolužiakov už nebudú tak často vídať. Tak ako my už nebudeme vídať našich štvrtákov. Želáme vám však, milí absolventi, veľa šťastia v ďalšom štúdiu ako aj v živote!
A samozrejme, štvrtáci ďakujú všetkým profesorom za trpezlivosť, za dobré rady do života, za to, že častokrát pomohli a snažili sa im odovzdať čo najviac svojich skúseností a vedomostí, aby boli na to, čo príde tam vonku, najlepšie pripravení. Nebojte sa, páni profesori, oni sa v živote nestratia. Určite o nich ešte niekedy budete počuť. Toľko ambicióznych a cieľavedomých ľudí s chuťou bojovať sa na jednom mieste len tak nestretne.
Michaela Liptáková, 3.a
